Max Kašparů očami psychiatra o tom, čo sa deje s našimi deťmi a kam kráča spoločnosť
Po dvoch rokoch som opäť sedela oproti profesorovi Maxovi Kašparů. Prijal ma u seba doma. Muž, ktorého nazývajú najvzdelanejším Čechom, má za sebou 50 rokov psychiatrickej praxe, 30 rokov súdnoznaleckej činnosti a k tomu je kňazom. Rozhovor s ním je vždy ako otvorenie viacerých dverí naraz — a nikdy neviete, ktorou vás zavedie najhlbšie. Max Kašparů očami psychiatra – dotkli sme sa tém, na ktoré možno nie ste pripravení. Ale práve preto som sa rozhodla ich otvoriť.
Keď sedemnásťročná zabije matku
„Doba sa posunula — a v kvantite, aj v kvalite,“ povedal mi profesor Kašparů hneď v úvode. Pred rokmi nemal toľko prípadov detskej kriminality ako dnes. Agresivita rastie — a je to vidieť už na základných školách. Ako súdny znalec dnes robí posudky na veľmi mladých páchateľov.
Rozprával mi o 17-ročnom dievčati, ktoré jedenástimi bodnými ranami zabilo vo spánku vlastnú matku. O mladých ľuďoch, ktorí mučili svojho spolužiaka. „Toto všetko pred rokmi nebolo,“ hovorí.
A potom je tu niečo, s čím sa pred 50 rokmi nestretol vôbec — autoagresivita. Mladí ľudia, ktorí si rezajú nohy, prsia, celé telo. Keď sa ich pýta prečo, odpovedajú: „Trpíme psychickou bolesťou.“ Úzkosť, depresia, opustenosť. Fyzická bolesť na chvíľu prehluší tú duševnú. „Dnes je to epidémia,“ dodáva.
Celé tu:
Spoločnosť bez hanby
Jedno slovo, ktoré v rozhovore zaznelo opakovane, bolo anómia. Pojem francúzskeho sociológa Émila Durkheima — stav, keď sa zo spoločnosti vytratia normy správania. Keď nič nie je hanba. Keď nič nie je stud.
„Kedysi si toto nesmel, lebo by to bola hanba. Dnes nesmieš len to, čo ti zakazuje paragraf,“ vysvetľuje Kašparů. „Ale nie si povinný zdraviť, ďakovať, prosiť, ospravedlniť sa. Na to nie sú paragrafy — ale v spoločnosti to bolo zažité.“
A práve v tomto vákuu sa podľa neho rodia tí, ktorí šíria patologické myšlienky úplne bez zábran. „Oni sa nehanbia za to, že niečo patologické šíria. Vedia, že za to nebudú trestaní — ale oni nemajú stud, nemajú hanbu.“
Duša vraha a logika psychopata
Ako súdny znalec vypracoval profesor Kašparů približne 2 500 posudkov. Keď som sa spýtala, či existuje niečo ako „duša vraha“, odpovedal bez váhania: „Áno, existuje.“
Najčastejšími páchateľmi trestných činov sú podľa neho ľudia s poruchou osobnosti — kedysi nazývanou psychopatia. Anetickí alebo disociálni psychopati. Ľudia bez pocitu studu, bez schopnosti poučiť sa z trestu, bez súcitu s obeťou. Citovo chladní.
A potom mi porozprával príbeh, pri ktorom mi stuhla krv. Vyšetroval vraha starej ženy — zabil ju, lebo mu nechcela dať peniaze. Našiel u nej po minciach asi 60 českých korún. Keď sa ho Kašparů spýtal, či sa cíti vinný, odpovedal: „Ona je vina. Keby mi dala tých 60 korún, ja som dnes na slobode a ona nažive.“
Ďalší psychopat na otázku, čo mu hovorí svedomie, cynicky odvetil: „Svedomie? To mám naprosto čisté. Ja som ho v živote nepoužil.“
Sekty, manipulácia a useknuté prsty
Jedna z vecí, ktorá ma na rozhovore s Kašparům vždy zasiahne, je jeho schopnosť prepojiť psychiatriu s duchovnom. Keď sme sa rozprávali o tom, prečo ľudia vstupujú do siekt, vysvetlil to presne: „Človek potrebuje niekam patriť. A najmä mladí ľudia z rozvrátených rodín majú pocit, že nevedia, kam patria.“
Sekta im ponúkne tri veci: kam patriť, pocit výnimočnosti („ty si lepší než ostatní“) a niekoho, koho môžu uctievať.
A potom mi porozprával o prípade, ktorý riešil nedávno. Je už aj medializovaný. Sektársky vodca, ktorý mal asi 20 členov. Keď niekto nesplnil jeho rozkaz, musel si useknúť prst na nohe. Sám. „Čím menej poslúchal, tým menej mal prstov,“ hovorí Kašparů.
Vyvrcholením bol príkaz zabiť samotného vodcu. Dve vysokoškolsky vzdelané ženy — lekárka a doktorka pedagogiky — ho poslúchli. Podali mu uspávací prášok, potom smrtiacu injekciu. A potom čakali pri jeho mŕtvom tele, kým sa vráti z inej dimenzie — presne ako im sľúbil.
„Nebola schopná ovládnuť sa,“ napísal Kašparů do znaleckého posudku. „Toto sa netýka intelektu. Toto sa týka manipulácie s človekom.“
Deti ako špongie
Azda najsilnejšia časť rozhovoru prišla, keď sme sa dostali k deťom a rodine. Profesor Kašparů cituje bývalú ministerku spravodlivosti Kovářovou: „Všetko začína v rodine.“ A dodáva: „My u nás nemáme kvalitné rodiny. Deti tam nebývajú ako v rodine — oni tam chodia bývať.“
Spomenul svoju 16-ročnú pacientku, narkomanku. Spýtal sa jej, koľko ich doma býva. Odpovedala: „Býva nás doma päť — ale každý tam bývame sám.“
A potom prišla téma, ktorá ho ako detského psychiatra obzvlášť trápi — striedavá starostlivosť. „To vymyslel niekto, kto nemal deti rád,“ hovorí priamo. „Dieťa má dva domovy, dvoch tatinkov, dve maminky, osem dedkov, osem babičiek. Ono nevie, čie je. Nevie, kam patrí.“
Prirovnal dieťa k špongii — nasaje všetko, v čom žije. „A my dospelí žijeme v dvoch svetoch. Jeden je vnútri nás — naše city, zásady, vôľa. A ten druhý je okolo nás. A ten okolitý svet do nás preniká ako voda do špongie.“
Majstri spochybňovania
Keď sme sa dotkli organizácií, ktoré dnes vstupujú do škôl s rôznymi programami pre deti, profesor Kašparů použil výraz, ktorý si pamätám dodnes: „Sú to majstri spochybňovania. Oni nepopierajú — oni spochybňujú. A to je niekedy horšie než popretie.“
„Ty si chlapec — ale pouvažuj o tom, či sa niekedy necítiš ako dievča.“ A mladý človek o tom začne premýšľať. Spomenul prípad rodičov, ktorých syn začal pochybovať o svojom pohlaví len preto, že bol vystavený takémuto spochybňovaniu.
A keď prišla reč na propagáciu sadomasochizmu ako súčasti LGBT komunity, Kašparů zostal vážny: „Títo ľudia sa stanú obeťami. A keď sa hrubá patológia, ako je sadomaso, nosí na verejnosť — z propagácie sú potom obete.“
Max Kašparů očami psychiatra
Odpustenie a odkaz pre rodičov
Profesor Kašparů je kňaz, a tak som sa spýtala: Existuje odpustenie pre každého?
„Niekedy mi ľudia povedia — ja som mu odpustila, ale nemôžem na to zabudnúť. A ja im hovorím: odpúšťame zo srdca, ale v hlave nám to zostane.“ Spomenul opáta Tajovského, ktorého sa pýtali, či odpustil svojim mučiteľom z komunistického väzenia. Odpovedal: „Odpustil som im — ale nikdy nesmiem zabudnúť na to, čo robili, aby sa to neopakovalo.“
A keď som sa spýtala, čo by odkázal dnešným rodičom, vytiahol metaforu dvoch rukávov: „Z jedného vytrepem radu psychiatrickú, z druhého múdrosť farársku. Ale ani v jednom nemám univerzálnu odpoveď: Každý z nás je originál.“
Jedno posolstvo však dal: Hľadajme normalitu a držme sa jej. Držme sa prirodzenosti — lebo prirodzenosť sa meniť nedá.
„Keď dám vtáka do akvária a rybu do klietky, zahynú. Prečo? Lebo nemajú prirodzené prostredie. Vytvárajme doma prirodzené prostredie. Lásku, dobro, pokoj.“
Začať odznova
Na záver som sa ho spýtala to, čo sa pýtam každého hosťa: Dá sa vždy začať odznova?
„Dá,“ odpovedal. „To je veľká šanca, ktorú človek má. Nikdy sa nesmieme vzdávať.“
A potom pridal niečo, čo vo mne rezonuje dodnes. Povedal, že psychológovia zistili, že 80 percent strachu, ktorý človek zažíva, je úplne zbytočných. Sami sa strašíme.
Celý rozhovor na YouTube
pripravila: Martina Valachová
